Niekde ku koncu

Aj kniha o starobe môže byť osviežujúca, triezva, múdra, nie mudrlantská. Athill má zmysel pre humor, je Britka, dožila sa 101 rokov a je úplne cool. O starobe – vlastnej i svojich blízkych – píše s ľahkosťou, no bez zľahčovania. „Keď sa začnete zaoberať starobou, narazíte na to, že sa nechcete nechať deprimovať a kaziť náladu ešte aj iným, a tak sa snažíte zameriavať skôr na príjemnejšie stránky života.“

Athill napísala knihu ako 89 ročná. Vyrovnáva sa s vlastným životom bez pátosu, ľútosti, sentimentu, triezvo, s humorom, vecne, ale nie sucho. Priznáva zlyhania, spomína na inšpiratívne vzory, vysmieva sa z nafúkanosti kultúrnych ikon svojej doby, spomína na lásky, partnerské, sexuálne vzťahy, priateľstvá, rodinné putá a napriek veku, v ktorom knihu napísala, sa so životom nelúči, iba prehadzuje pomyslenú rýchlosť. Skúma možnosti bežného života, radosti i smútky, záťaže i to, čo v starobe človeka oslobodzuje. Rekapituluje temné i svetlé stránky mladosti, stredného veku i staroby. Prechádza cestu, po ktorej ideme všetci, osvetľuje ju, komentuje, nechvastá sa aktívnym starnutím, priznáva bolesti, chátranie tela a so všetkým, čo ju zaťažuje, sa vyrovnáva nekonvenčne a smelo. Láska, sklamanie, choroba, smrť, náboženská viera či neviera, vzťahy, rodičovstvo, sex, starostlivosť videné z jej uhla pohľadu sú nové a zároveň dôverne známe.